Skutočný príbeh : Taká smutná láska. :(
Rodina Svetlany a Milana sa rýchlo rozrástla. Malá Kristínka sa veľmi ponášala na otca a máloktorý otec sa tak tešil z dcéry ako Milan.
Na dvore jej postavil hojdačku, brával ju na huby a v nedeľu celá rodinka chodievala na prechádzky popri riečke.
No rodičovský dom chcel svoje, a tak Milan začal chodiť na týždňovky. Vyučený murár nemal problém nájsť si prácu. Lenže popri práci si vždy našiel čas aj na partiu kamarátov. Víkendy trávil čoraz častejšie v cudzích mestách a občasné popíjanie sa stalo pravidelným. Domov sa vracal čoraz zriedkavejšie. Čoskoro sa v dedine pošuškávalo, že Milan prišiel pre pijatiku o prácu a vraj ho videli v ktoromsi moravskom meste spať na lavičke...
A Milanova rodinka si žila ďalej. Celá ťarcha povinností zostala na Svetlane. Pochudla, pobledla. Rodičia pomáhali, ako sa dalo, zo skromného dôchodku. Akoby toho nebolo dosť, Svetlanina mama zostala po porážke nevládna, a tak dcére okrem vlastných starostí pribudla aj starosť o mamu. Jedno jesenné ráno našla Kristína svoju mamu učupenú v kuchyni. Vraj len taká slabosť. Prešiel však týždeň a Svetlana začala z ničoho nič odpadávať. Nasledovala nemocnica, vyšetrenia. Diagnóza bola jednoznačná – leukémia...
Akoby čierny mrak doľahol na túto rodinu. Pätnásťročná Kristína sa stala dievčaťom pre všetko – prala, varila, chodievala za mamou na onkológiu... A stále nosila v srdci aj svojho otca, hoci si ho takmer nepamätala. Jedného dňa urobila niečo, čo nikto nečakal. Jej dedko si od nej našiel na stole list, ktorého obsah dôverne poznal len on. Jedna vec však predsa prenikla medzi dedinčanov – Kristína zrazu zmizla. Vravelo sa, že odišla do Česka hľadať svojho otca.
Policajti začali pátraciu akciu. Potom bolo dva až tri týždne ticho. A vtedy sa stalo, čo asi nikto nečakal. Milan sa vrátil.
Celá dedina žila touto správou. Šírili sa rôzne dohady, kde celé tie roky žil Milan a prečo vlastne odišiel. Jedni vraveli, že sa hanbil vrátiť domov, iní tvrdili, že mal v robote manko, ktoré nevládal splácať a bol vo väzení... Skutočnú pravdu však vedela asi len Kristína a tá o celej záležitosti nikdy nechcela hovoriť.
Svetlanina choroba však postupovala ďalej. Milan sa prakticky nepohol z domu ani na krok. Susedia videli, že sa v noci v spálni často svietilo, keď mala Svetlana zlé obdobie. Aj svetlá sanitky občas blúdili v nočnej tme, keď hľadali ten smutný dom.
A prišiel deň, keď sa osud naplnil. A Svetlanina dušička odletela niekam preč.
Milan odvtedy žije sám. Ba vlastne nie je sám – spolu s Kristínkou ich občas zazriem sedieť na rodinnej lavičke. Život ide ďalej a láska musí zvíťaziť...